Fernand Braudel Center

http://fbc.binghamton.edu/commentr.htm

1 Mája, 2001

Immanuel Wallerstein

„Ekonomickým konzervativizmom" rozumieme politické stanovisko, ktoré pomocou štátnych zásahov zvyšuje kapacitu kapitalistov získavať čo najvyššie zisky zo svojich hospodárskych aktivít. Ale akým spôsobom sa táto kapacita zvyšuje? Deje sa to hlavne dvoma cestami: Jednou je znižovanie výrobných nákladov a druhou zvyšovanie cien odstránením konkurencie. Znižovanie výrobných nákladov má za následok, že kapitalisti získavajú väčšiu nadhodnotu dokonca aj vtedy, keď celková cenová hladina zmenám nepodlieha. Odstránenie konkurencie im zase umožní zvýšiť trhovú cenu výrobkov. Kedykoľvek takzvané „konzervatívne“ politické strany získajú reálnu moc v štátnych štruktúrach, okamžite sa podujmú realizovať obe politiky. Otázkou je, ako ďaleko môžu ísť. Táto otázka nemá nič spoločné s morálkou, ale s politikou. Aké sú hranice ekonomického konzervativizmu? Pozrime sa bližšie, ako to funguje v súčasnosti, zvlášť v bohatších krajinách sveta s pluralistickým politickým systémom.

Začnime s otázkou znižovania výrobných nákladov. Podnikateľ musí rátať s troma typmi nákladov: mzdy, platby za vstupy, ktoré sú potrebné pre výrobu a dane. Ekonomických konzervatívcov najhlasnejšie počuť vtedy, keď preberajú moc po vládach so sociálnodemokratickým programom. Takzvané neoliberálne vlády za posledných 25 rokov to dobre ilustrujú: pani Thatcherová vo Veľkej Británii, Ronald Reagan a teraz opäť Gerge W. Bush v Spojených štátoch, Silvio Berlusconi v Taliansku a, pravdaže, mnoho iných.

Vlády prispievajú svojím podielom k znižovaniu nákladov na prácu dvoma spôsobmi: jednak brzdením zvyšovania minimálnych miezd a jednak oslabovaním odborových štruktúr. M. Thatcherová viedla s odborovými zväzmi dlhú vojnu. Jedna z prvých vecí, ktorú urobil Ronald Reagan, bolo potlačenie štrajku leteckých kontrolórov. Nedávno George W. Bush sa tiež poponáhľal, aby zabránil pracovníkom leteckej dopravy štrajkovať. Okrem toho ekonomickí konzervatívci sa tiež starajú, aby boli prijímané opatrenia, okliešťujúce možnosti odborov aktívne participovať na politike.

Ekonomickí konzervatívci hľadajú tiež možnosti ako udržovať nízke náklady vstupov. Robia to hlavne spôsobom, ktorý sa nazýva „externalizácia nákladov“. To v praxi znamená, že sa výrobcom umožní, aby nemuseli splácať svoje účty, pretože: 1) je im umožnené bezplatne skladovať odpad, najmä toxický odpad, 2) je im umožnené neplatiť náklady na revitalizáciu základných zdrojov, ktoré využívajú, 3) je im daný významný finančný príspevok tým, že štát buduje „infraštruktúru“ nevyhnutnú pre marketing výrobkov ako aj pre získavanie vstupov. Jednako v období posledných niekoľko desiatok rokov sa zrodilo sociálne hnutie, ktoré sa snaží ukončiť tieto praktiky: je to ekologické hnutie, ktoré žiada svoje vlády, aby presadili internalizáciu nákladov. Aj preto jednou z hlavných vecí, ktoré konzervatívne vlády robia, je odstránenie alebo zníženie štandardu environmentálnej legislatívy pod zámienkou, že tákáto legislatíva zvyšuje výrobné náklady (čo je vlastne pravda). George W. Bush sa podujal na realizáciu niekoľkých spektakulárnych opatrení v tomto kontexte – odmietnutie dohody z Kjóto, rezignáciu z opatrení, ktoré majú redukovať obsah arzénu vo vode atď.

Zostáva odpovedať na otázku, do akej miery sú všetky tieto opatrenia účinné pri znižovaní výrobných nákladov. Nepochybne je pravda, že s ich pomocou sa do určitého stupňa podarilo znížiť výrobné náklady, a že sa takto do určitej miery zvýšili zisky -  zvlášť zisky kapitalistov v ich vlastných krajinách. Lenže tieto opatrenia stimulujú odpor tých, ktorí sú nimi poškodení. Strany ekonomických konzervatívcov pravidelne prehrávajú voľby, zvlášť po dlhších obdobiach takejto redukcie nákladov. Ale konzervatívci sú tiež často nútení vzdať sa svojich predstáv, keď sú vo vláde. Často sme si všimli, že konzervatívne strany vo Francúzsku a v Nemecku sa obávali dôsledne presadzovať takéto opatrenia, aj keď boli pri vláde. Dokonca aj agresívne konzervatívne režimy ako je režim Georga W. Busha často vycúvajú. Bush zabránil prvému leteckému štrajku, ale keď sa reálne priblížil druhý, odmietol intervenovať. Jeho akcia proti dohode z Kjóto a proti „arzénu“ spôsobila toľko hnevu, že sa jeho vláda vzdala ďalších opatrení, ktoré sa chystala prijať. A Kongres Spojených štátov amerických neumožnil Bushovi znížiť dane a skrátiť rozpočtové výdavky o toľko, o koľko si on predstavoval.

Dlhodobá krivka sa v princípe vzpína do výšky. Náklady práce, v dôsledku internalizácie aj náklady vstupov a výška zdaňovania rastú neprestajne a aj keď nie pravidelne. Tendencia rastu sa objavuje každých 25 rokov a potom počas ďalších 25 rokov nasleduje pokles. Ale krivka nikdy neklesne nižšie o toľko jednotiek, o koľko vzrastie. Politický tlak je príliš silný. Toto nazývame „demokratizácia".

V dlhodobej perspektíve kapitalisti majú problém udržať výšku zisku. Toto je dôvod toho, že sa prestávajú sústreďovať na otázku nákladov a chcú niečo robiť v otázke cien. Kapitalisti hovoria, že veria v slobodný trh. To nie je pravda. Trh s absolútne dokonalou konkurenciou by znamenal, že žiaden výrobca nikdy nebude mať nijaký zisk. Ak by sme mali trh s absolútne dokonalou konkurenciou, kupujúci by vždy mohol donútiť predajcu aby predával so ziskom iba o máličko prevyšujúcim náklady produkcie. Byť ziskový, to vyžaduje, aby nejaká forma monopolizácie ohraničila slobodu trhu. Čím je výrobcov menej, tým je náš zisk vyšší.

Žiaden výrobca však nemá rád monopol, ak je to monopol niekoho iného. Mimoriadne nemá rád monopol, ktorý je súčasťou právneho systému - z jeho hľadiska je najhorší monopol štátneho podniku. Preto ekonomickí konzervatívci sa sústreďujú na akcie v dvoch na prvý pohľad rozporuplných oblastiach. Na jednej strane sa snažia ukončiť existenciu monopolov regulovaných národnými zákonmi. Tento proces sa nazýva „privatizácia“ – vidíme ho výrazne v posledných 25 rokoch, ktoré nasledovalo po období rokov 1945-1970, keď sme naopak boli svedkami najväčšieho množstva „znárodňovania“, aké moderný svetový systém kedy videl.

Ale privatizácia je iba časť príbehu. „Deregulácia“ je rovnako dôležitá, ale kvôli úplne inej príčine. Akonáhle sú štátom vlastnené alebo štátom podporované monopoly zrušené, to, čo kapitalisti potrebujú, je možnosť vytvorenia súkromných monopolov. Štátom prijaté ohraničenia (deregulácia) sú prekliatie. Nemá predsa význam vlastniť súkromný podnik za podmienok skutočne slobodného trhu. Vo všetkých najziskovejších oblastiach sme za posledných 25 rokov boli svedkami zvýšenej koncentrácie vlastníctva na národnej ako aj nadnárodnej úrovni. Pozrime sa napríklad na odvetvia ako sú komunikácie, farmaceutický priemysel, počítačové technológie alebo výroba lietadiel.

Ekonomický konzervatívci boli oveľa viac úspešní v oblasti zvyšovania predajných cien ako v oblasti znižovania nákladov. Toto je hlavne preto, lebo väčšina populácie, ktorá takmer bezprostredne pocíti, aké je to byť zasiahnutý „znižovaním nákladov“ proti tomu protestuje. Pre ľudí je oveľa ťažšie vidieť procesy zvýšenej monopolizácie, prinajmenšom dovtedy, pokiaľ ceny náhle dramaticky vzrastú – tak ako sa stalo s cenami energie v 70. rokoch a ako sa deje v súčasnosti. A keď sa tak stane, bežný človek dosť ťažko rozumie, kto to má na svedomí a kto je za to zodpovedný. Výška daní alebo toxické znečistenie, ktoré zapríčinila vláda, je možné si všimnúť oveľa ľahšie. O fúziách korporácií sa hovorí na vnútorných stranách niektorých denníkov - iné médiá o nich úplne mlčia.

(Preložil Daniel Škobla)

Immanuel Wallerstein

Autorské práva sú majetkom Immanuela Wallersteina. Tieto texty sa môžu vytlačiť, ľubovoľne rozposielať emailom alebo umiestňovať na nekomerčných internetových stranách pod podmienkou, že ich obsah zostane nezmenený, a že autorstvo vlastníckych práv je uvedené. Ak chcete tento text preložiť, publikovať ho v iných formách ako je vyššie umožnené, kontaktujte autora na adrese iwaller@binghamton.edu; fax: 1-607-777-4315.

Komentáre sú publikované dva razy v týždni a majú byť relexiou súčasných udalostí videných z dlhodobej perspektívy.

___________________________

Fernand Braudel Center Home page